Začiatkom 20. storočia sa Kikunae Ikeda, vedec z Japonska, zaoberal problematikou "chuti" potravy obyvateľov juhovýchodnej Ázie, a upozornil na to, že jedlo pripravované so sušenými morskými riasami, má výraznejšiu chuť a je tak pre človeka príťažlivejšia. Podarilo sa mu zistiť zdroj, t.j. kyselinu glutamovú, a už v roku 1909 Kikunae Ikeda patentoval tento svoj objav, ktorý pomenoval "adži-no-motto", čo znamená "duše chuti". V 50. rokoch dosiahla výroba glutamanu sodného nové priemyselné úrovne. Spočiatku ho pridávali len do málo kvalitných výrobkov, mletého mäsa, ktoré bolo opakovane rozmrazované, mrazené mäso, ktoré stratilo svoju pôvodnú kvalitu. A tiež sa používal pri výrobe potravín zo strukovín, rýb, zeleniny, hydiny, aby sa zvýšila ich chuť, pri výrobe konzerv, polievok, koncentrátov, zmesou korenia. Pri výrobe salámy sa do nich glutaman sodný pridáva spolu s korením a soľou. Glutaman sodný sa stal veľmi populárnym na celom svete, priemysel ho spracováva v objeme asi 200 000 ton, výrobcovia sa domnievajú, že je príliš drahé používať prírodné potraviny, cibuľu, cesnak a závislosť vraj nespôsobuje. Obsah glutamanu sodného v polotovaroch, výrobkoch z hovädzieho, bravčového, v klobásach je asi 0,05 - 0,15% voči hmotnosti surovín.